Ak umenie funguje v sociálnom poli v takom zmysle, ako ho používa Pierre Bourdieu(i), potom ide o priestor alebo o „bojové pole“, v ktorom niektorí účastníci (regióny/národy) majú vyšší status, privilégia a moc ako iní. Z tejto perspektívy mocenskej nadvlády sa pokúsim nazrieť na súčasné české a slovenské umenie. Znamená to, že budem sledovať fungovanie mechanizmov, ktoré umožňovali a umožňujú Západu – takzvaným „veľkým národom“ – prístup k prostriedkom a k moci, pričom iné regióny boli a sú znevýhodňované a obmedzované.
Po studenej vojne bol neprehliadnuteľný múr medzi Východom a Západom nahradený neviditeľným, ale o to väčšmi nepriepustným múrom deliacim bohatých od chudobných. Postkoloniálna mocenská dynamika medzi centrami a perifériami výrazne pripomína bývalú mocenskú dynamiku studenej vojny, i keď bola dávno slávnostne prehlásená a opakovane deklarovaná eliminácia podobných pozícií. V 90-tych rokoch 20. storočia sa komunistická rétorika nahradila antikomunistickým diskurzom. Aj keď sa spočiatku zdalo, že ide o inherentnú, prirodzenú reakciu, dnes vieme, že tento diskurz je jav importovaný (zrodený kdesi na Západe, pravdepodobne v Bielom dome), ktorý sa však v našom regióne doteraz veľmi dobre predáva. S ľahkosťou sme zamenili (prípadne doplnili) aj niektoré typické bývalé črty nášho komunistického regiónu, napríklad utopickosť, kolektivizmus, neprofesionalitu, cynizmus, masochizmus a lenivosť za iné zlozvyky, ako sú západný epigonizmus, individualizmus, seba-viktimizácia, samoľúbosť, nacionalizmus, pestovanie „lifestyle“ či frenetický konzumerizmus. Prevzali sme koncept liberalizmu, predviedli sme príkladnú formu protokapitalizmu a bleskovo sme dosiahli drsné kontúry demokraticko-kapitalistickej reality. Z tohto všetkého vyplýva, že všeobecne a stále platí tvrdenie teoretika Borisa Budena, podľa ktorého vzťah medzi západnou a východnou Európou vyplýva z istého vzorca: Západ je subjekt, ktorý ovláda vedomosti, a teda je oprávnený vyučovať. Východ, naopak, je ten, ktorý sa učiť musí; musí sa učiť od Západu kadečo, vrátane ľavičiarskej angažovanosti (v podstate sa musíme poučiť aj o Leninovi a ešte k tomu po anglicky). Tento vzorec vychádza z konceptu tzv. „doháňajúcej revolúcie“ (catching-up revolution), v origináli „die nachholende Revolution“, ako označuje nemecký filozof Jürgen Habermas prevraty k demokracii z roku 1989.(ii) Podľa jeho teórie význam revolúcií vo východnej Európe spočíva v potrebe dohnať vývoj Západu. Východná časť Európy je následne definovaná neustálymi pokusmi o habilitáciu (fenomén často nazývaný „oneskorený modernizmus“). V tomto kontexte „nesynchrónneho modernizmu“ má väčšina súčasných umeleckých diskurzov na českej a slovenskej (a v podstate na celkovej východoeurópskej) scéne pravdepodobne zárodky na Západe a dostala sa k nám spolu s ostatnými vplyvmi, ktoré dnes do značnej miery formujú životné podmienky nášho regiónu: politický systém, kapitalistická ekonómia, liberálna ideológia, masová kultúra, hegemonické teoretické koncepty, kultúrne štúdiá, postkoloniálne štúdiá, feminizmus, analytická filozofia, dekonštruktivizmus, angličtina, H&M a iné. Dnes už vôbec nedokážeme (alebo len v ojedinelých, zriedkavých prípadoch vieme) rozlíšiť české či slovenské umenie od západného, tzv. euro-amerického umenia. Rozdiely sú zmazané a prehlušené fyzickým aktom a psychologickou ilúziou integrácie.
Najbežnejším symptómom kolonizovaných je oneskorenie v tom zmysle, že ich kultúra projektuje seba ako ozvenu veľkých príbehov. V tejto súvislosti nazriem na rolu nášho umenia v aktuálnych podmienkach globalizácie, európskej integrácie a sebakolonizácie.(iii)
Typická východoeurópska postkoloniálna teória – odvolávajúc sa na Hansa Beltinga – je založená na hegemonizovanom tvrdení, že lokálne dejiny umenia trpeli stáročia zatieňovaním príbehov veľkých umelcov Západu, a navyše na základe historickej krivdy spôsobenej železnou oponou vyzerá východoeurópske umenie v porovnaní s umením západnej Európy či Severnej Ameriky dodnes zaostalo.(iv) Pritom náš lokálny kontext východnej Európy nie je o nič dôležitejší ako ten Západný, no jeho komplexnosť sa nezaraďuje do západných štandardov multikulturalizmu, migrácie, sebadefinovania, atď. Z dôvodu tohto inkarnovaného dedičstva neformálnej historickosti dnes preberajú umelci z nášho regiónu prácu inštitúcií, múzeí a archívov. Potreba umelcov angažovať sa svedčí o dôležitosti dokumentovať a šíriť zanedbané kapitoly dejín umenia. Zameranie (zámer) tejto (seba)historizujúcej umeleckej stratégie je zaznamenať paralelné histórie, ktoré sú subjektívne a parciálne zachované a existujú ako fragmenty pamäti, ako polozabudnuté ústne tradície. Zdenka Badovinac vysvetľuje, že umelci pôsobia ako etnológovia a archivári „prerušovaných dejín“, ktoré boli marginalizované lokálnou politikou a v kontexte medzinárodného umenia zostali neviditeľné.(v)
Naše snahy produkovať lokálne novodobé dejiny umenia, lokálne dianie, sa odohrávajú takmer vždy s ohľadom na to, že české a slovenské umenie bolo a je súčasťou širšieho kultúrneho kontextu, no nikdy nestojí v centre diania. České a slovenské umenie sa definuje a vníma na základe charakteristík, ktoré sú v podstate zmesou medzinárodných a miestnych čŕt. Tým sa veľmi ťažko dajú určiť jasné, dominantné metódy originálneho nazerania a čítania tunajšej tvorby. Napriek tomu sa známe dichotómie typu univerzálne verzus národné, globálne verzus lokálne, centrum verzus periféria najnovšie zužujú na štandardizáciu verzus umenie s lokálnymi špecifikami. Toto delenie, porovnávanie a snaha vymedzovať sa pramenia z nášho pocitu kultúrnej zaostalosti a sú vyvolané snahou vyrovnávať sa so „stabilnými“ západnými hodnotami – túžbou presadiť sa na Západe. Nachádzame sa v kolonizačnej pasci, keď sa umenie a „dejiny“ iba lokálnych čŕt umení neakceptujú, keďže vedú k totálnej izolácii, pričom i len priamy import a adaptácia „platných“ metodológií či meradiel sú istou formou seba-kolonizácie.
V tejto situácii sa objavujú nasledovné otázky:
1. Ako môžeme hovoriť o kapitalizme, demokracii, rodovej problematike a zároveň sa vyhnúť kopírovaniu nejakej západnej paradigmy?
2. Môžeme robiť umenie odrážajúce naše lokálne problémy bez toho, aby sme sa sami seba neusilovali „exotizovať“?
3. Je spomínané „kultúrne oneskorenie“ iba sebakolonizačný výraz, alebo sme naozaj iní? Je naša kultúrna produkcia niečím rozdielna, alebo len zaostáva v porovnaní s tou západnou?
4. Do akej miery ide o vedomú sebakolonizáciu (prispôsobená ideológia kolonizátora lokálnym podmienkam) a do akej miery ide o nevedomé prevzatie („univerzálnych“) hodnôt?
5. Je naša „mentálna kolonizácia“ opäť iba diktát dominantného Západu? Je teória sebakolonizácie len ďalším z univerzalistických vyhlásení?
6. Môžu sa kvality súčasného umenia vnímať ako nadnárodné? Máme v kultúre/umení rovné pozície?
Ak by som chcela popísať rysy súčasného slovenského a českého umenia a našu kultúrnu situáciu z historickej a geopolitickej perspektívy vo vzťahu k spomínaným „veľkým národom“ a popísaným problémom, najzaujímavejšie mi vychádzajú umelecké výtvory, ktoré reflektujú našu spoločnosť v procese (takzvanej transformácie ku kapitalizmu) na rôznych úrovniach a z rozmanitých perspektív: niektoré skúmajú úlohu túžby a moci v stále sa zrýchľujúcej ekonómii obrazov, epistemické násilie, neokapitalizmus umenia a postupnú komodifikáciu, iné sú založené na sebareflexii, na vytvorení autentickej umeleckej identity, na introspekcii nášho regiónu a národných identít, ďalšie pracujú s folklórnym dedičstvom, populárnou kultúrou, historickými ikonami, prehodnocujú „oficiálne“ dejiny alebo hľadajú alternatívne spôsoby videnia a fungovania nášho sveta. Autentické umenie zostáva čiastočne hermetické voči západnému čítaniu a odoláva maximálnemu uspokojeniu západných očakávaní – toho, o čom a ako má východoeurópske umenie hovoriť. Takýto typ umenia vypovedá o nedokončenom procese hľadania „nepreložiteľnej inakosti“ v českej a slovenskej umeleckej produkcii, bazírujúc na vlastných hodnotách, na geografickej subjektivite, na pravidlách a jazyku s obmedzenými „prekladmi“ do univerzálnych kódov. V tomto prípade môže komplexnú správu o našej „inakosti“ v kontexte medzinárodných kultúrnych produkcií prečítať iba divák s lokálnou skúsenosťou. V snahe pripojiť sa k mnohým východoeurópskym pokusom o definovanie historických trendov vo vlastných tradíciách nezávisle od západných kanonizovaných dejín, mnoho umelkýň a umelcov poukazuje na to, ako sa umenie nášho regiónu (ne)môže odlišovať od etablovaného a preinterpretovaného umenia Západu. Tým vystupujú ako politické subjekty, ako jedinci alebo skupiny, ktorí sa usilujú aspoň o fragmentárne odhaľovanie centra moci a o produkovanie pluralistického diskurzu, nehierarchického konceptu subjektu a multisubjektivity európskej dimenzie.
Text bol pôvodne uverejnený v teoretickej publikácii v rámci projektu „Der Drang nach Osten – Paralely k postkolonializmu a kolonialite v stredoeurópskom priestore“
Anetta Mona Chişa sa narodila v Rumunsku. V roku 2000 absolvovala Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2002 je asistentkou na Akadémii výtvarných umení v Prahe, Štúdio nových médií. V súčasnosti žije a pracuje v Prahe. Väčšina jej projektov sa zaoberá kontextuálnou interpretáciou východnej Európy a jej stereotypným spôsobom reprezentácie, odvedeným z geopolitickej siete vzťahov.
Poznámky:
i. Bourdieu poukazuje na nerovnomerné vzťahy moci a kritizuje zdedené kategórie a prijaté spôsoby myslenia a jemné formy vládnutia, kritizuje ustálené vzorce moci a privilégií, ako i politiku, ktorá ich podporuje. Kritiku opiera o explanačný popis mnohostranných procesov, ktorými sociálne usporiadanie maskuje svoju ľubovôľu a prostredníctvom ktorej sa zachováva naveky – vymáhaním, ak nie priamo vynucovaním praktického prijatia existujúcich hierarchií od tých, ktorí sú v podriadenom postavení.
ii. Jürgen Habermas: Die nachholende Revolution. Frankfurt am Main, Suhrkamp, 1990
iii. Teóriu a termín „self-colonization“ presadil bulharský teoretik Alexander Kiossev (Alexander Kiossev: Notes on the Self-colonising Cultures, 1998)
http://www.kultura.bg/media/my_html/biblioteka/bgvntgrd/e_ak.htm
iv. Hans Belting: Art History after Modernism. Chicago, Chicago Press, 2003
v. Zdenka Badovinac: Interrupted Histories, in Interrupted Histories: ArtEast Exhibition (Ljubljana: Museum of Modern Art), 2006